Osud stromčeka

Napísala Jana Barillová

Stojí sám. Hoc zima vládne,
odoláva vetru.
Sniežik bielym ľahkým perím
prikrýva mu vetvu.

Zastavili pri ňom sánky,
dedko berie pílku.
Zabolí ho pri nožičke,
srdce tlčie chvíľku.

Leží slabý na sánkach,
slza z vetvy steká.
Bol by zločin, keby takto
zabili človeka!!!

A či stromček nežije?
Nemá dušu v kmeni?
Prečo sa to myslenie
ľudí nepremení?

Teraz zdobí veľkú izbu,
deti vôkol šantia.
Hviezdy kladú na vetvičky
všetci - sestry, bratia.

Ale on už nežije,
len z hora sa díva.
Taký osud stromčeka
na Vianoce býva.

ŠARKANIÁDA

Šarkanov sa tisíc vznieslo
na krídlach z papiera,
slnko spoza mrakov ostré,
za nimi sa prediera.

Chce vidieť tej krásy jas,
kochať oči pohľadom,
všade počuť detský hlas,
tu letí vták, tu zas dom..

Občas by som aj ja rada krídla mala,
letela by som do ďalekých krajov,
zašla by som všade, keď som ako malá
žila vo svojom svete plnom tajov...

Modlitba dieťaťa

Napísala Jana Barillová
Ahoj, milý Ježiško.
Kľačím tu dnes skromne.
Chcem ti čosi povedať,
nebude to o mne.

Mohol som mať kamaráta,
spoločne sme ožili.
Ale prišli "múdri" ľudia
a to dieťa zabili.

Rozhodli sa pre trest Boží,
plod vytrhli z bruška.
Trápi ma to, plačem na tým,
šepkám ti do uška...

Pozdravuj ho v nebíčku,
veď sme dáki chlapi.
Že mohol mať mamičku,
čo sa teraz trápi.

Deťúrence, čo ste v nebi,
myslím na vás, s láskou.
Stretneme sa snáď niekedy?
Dumem nad otázkou.

V čas vianočný nezabúdaj,
na tých, čo sú v nebi.
Keby tu tak s nami boli,
ach, Ježiško, keby....

Jesenný list

Napísala Jana Barillová
Spadol ľahko zo stromu,
ukmásol ho vietor,
zaniesol do záhrady.
Kam? Iba on vie to.

Leží tíško, červená sa,
hanbí sa za prečin.
Z osiky, čo trasie lístim,
utiekol. A pred čím?

Samota ho teraz trápi,
suší jeho pery,
túžil by sa niečo napiť,
málokto mu verí.

Prišlo dažďu veľmi ľúto,
ovlažil mu telo,
sneh ho zľahka prikryl perím,
teraz mu je skvelo.

A kým príde po zime jar,
slnko sniežik zlízne,
stratí sa list sužovaný,
do nebíčka zmizne.

ZAMILOVANÁ LIENKA

Vybrala sa mladá lienka
vonku. Len tak v podkolienkach
vyletela na púpavu.
Hľadela na lúku, trávu

a čakala na ženícha.
"Joj, jak ťažko sa mi dychá",
zastonala smutne, clivo.
V hlave sa jej zatočilo,

nožičky sa podlomili,
v bujnú zeleň ju zvalili.
Leží bledá lienka nemo,
keď tu čosi pohne zemou

a plazí sa k slečne lienke.
Je to dlhé, bez nôh, tenké,
čudné zvuky to vydáva.
No, nie je to žiadna sláva.

"Ja sssom prosssím had. Sssssom Stela.
Ssssom užovka a viem veľa
užitočných vedomosssstí."
Lezie k lienke. Až do kosti

prejde pritom lienku strach:
"Bojím sa ťa! Na perách
mám len slovko "neublíž mi"......"
"Neboj lienka, len sa umy

v rannej rose sedmokrásky.
Len tá lieči z bôľov lásky.
Viem ja dobre, čo ťa trápi...
ten tvoj ženích. Ach, ty chlapi!"

dáva Stela dobré rady.
"A vyzleč sa z tej parády,
čo ti iba dýchať bráni.
Ver, len voľnosť ťa zachráni."

"Ďakujem ti, kamarátka",
vraví lienka, keď si hladká
svoje sukne povolené.
"Už je dobre?" sponad zeme

uistí sa Stela iba.
No a potom už len hybáj!,
zasyčí a hneď je v diere.
Bolo to len o dôvere.

Hoci strašne vyzerala,
lienke múdru radu dala.
Netreba sa hadov báť.
Tí vedia aj pomáhať....

Jana Barillová

Strúhatko

Krúti, krúti, krúti hlávku,
svoj hlad drevom uhasí.
Jak kravička žerie trávku,
hlúpy Jano klobásy.

Hoblinky mu radosť robia,
usmieva sa, chutí mu.
Tu zje kúsok modrej farby,
tu drevenú pilinu.

Dúfam, že raz nepustí sa
do komory, do špajze
a že tam aj dva dni bude,
pokým všetko "nezblajzne". :-)

Jedno šťastie, že mu ruky
nenarástli. Tak veru.
Jesť mu iba drevo dávam
a vkladám mu dôveru.