ZÁBUDLIVÝ JOŽKO

Zábudlivý Jožko

Pri vysokom javore

malý Jožko čupí.

Poslala ho mamička,

aby niečo kúpil.

„Neviem si ja spomenúť,

čo mi nakázala.

Do ruky mi eurá,

ba i tašku dala.“

Čupí, čupí, nešťastný,

domov sa prísť bojí.

„Čo povedia rodičia,

súrodenci moji?“

Ide k nemu stará mať,

po hlave ho hladí:

„Prečo, chlapče zabúdaš?

Veď si ešte mladý!“

„Babka, ja som zabudol,

čo mi hovorili,

lebo som sa sústredil

vtedy na mobily.

Hral som takú dobrú hru,

nepočul som slová,

čo mi kúpiť kázala

vtedy mamka moja.“

„Len sa neboj, domov choď,

babička mu vraví,

„povedz mamke pravdu len,

isto sa to spraví.“

Poďakoval sa Jožko

za babkinu radu.

Išiel domov povedať

mamke celú pravdu.

Mamka najprv na Jožka

nahnevaná bola:

„Ty vždy vravíš to isté

denne dookola!

Prečo si ma nepočul?

Prečo máš ten mobil?

Mal si kúpiť jeden chlieb!

Si to neurobil!“

„Prepáč, mami, ja už ťa

počúvať viac musím.

A mobil? Ten odložím,

aspoň to chcem skúsiť.“

A Jožko sa polepšil,

vnímal mamku, ocka.

Po čase sa pochvaly

od nich už len dočkal.

Autorka Jana Barillová