„Eva ľúbi pomaranče“, píše Jano na lístok. A ten lístok triedou skáče, Miša, Maja, Jožo – skok.   Urazí sa Eva preto: „No a čo, že chutí mi? Ako dieťa som sa triasla za ovocím z cudziny.“   „Pomaranče ľúbi Eva“, šepká o tom pol školy, začalo to Evu hnevať, hoci pravda...

Kamzík Jožo Skákavý od včera skok nespravil. Pýtate sa: „A to prečo?“ Poviem vám to ľudskou rečou.   Totiž skákal ponad skaly, zdolal kopec veľký, malý. Vždy bezpečne doskočil. Tak si Jožo šťastne žil.   No stalo sa, čo nik nechcel, jeden balvan stál mu v ceste. A keď kamzík...

Chladnička je veľká skriňa, centrum bytu, základ dňa, keď sa začne jedlo míňať, tak ho mama dopĺňa. Raz sa stalo, že chladnička zrazu chladiť prestala. Tým nás doma, a hlavne mňa, nepríjemne dostala. No aj mamu: „Tú salámu ani mačkám nedávaj. Veď...

Jožko Novák, žiačik malý raz si v škole nerozbalil svoju chutnú desiatu. Tak ju riadne odstatú   po dvoch týždňoch našiel v taške. Začali mu chvíle ťažké. Prišla na to jeho mamka: „Proti tvojim rôznym známkam     niekedy už sily nemám. No nájsť v taške krajec...

Ja už nie som dieťa malé mojich  rodičov. Chcem ísť niekam neustále, nežiť o ničom.   Už mám na to ukázať sa, čo mám na pláne. Robiť čo chcem, čo ma baví, čo mi pristane.   Včera som bol, lebo som chcel, technik notbuku. Dnes som šantil na bicykli, spadol na ruku.   Teraz...

V lese, tam pod jedľami, sa vlk s líškou zoznámil. Na lov išli každý deň, a dom?  To bol starý peň.   Líška časom prišla na to: „Vlk, ty  nie si kamarátom! Máš ty  iné zábavisko! Tajne lovíš s vlkmi isto!“   Aj  vlk časom na to prišiel, „Líška, ty...

Z času na čas príde smútok na dušu, vrátia sa späť myšlienky a trampoty. Zadumane verím vtedy vankúšu, nechytám sa varechy a roboty. Z času na čas skúšam slzy vytlačiť, je to ľahké, keď si to zlé vybavím, myšlienok sa rinie vtedy dlhá niť, chcela by som plakať, ale nie je s kým. Z času na čas...

Kde bolo, tam bolo, dávno pradávno, vraj to bolo v starom hrade Papradno,   žila deva krásna, pyšná, šantivá, ľúbil ju, kto v jej oči sa zadíval.   Raz sa stalo, verte ľudia milení, vravel pastier: "S princeznou sa ožením!"   Vraj tiež pozrel do jej očí...

Kde bolo, tam bolo, veľmi ďaleko, za horami, za dolami, za riekou, žila jedna stará žena - veštica, báli sa jej i potkany v uliciach. Kto ju videl, rýchlo od nej utekal, vraj prekliala snáď každého človeka. Všetci ľudia týmto slovám verili, všetci pred ňou svoje deti pokryli. Nik...