CHLADNIČKA

16.04.2023 20:24
Chladnička je veľká skriňa,
centrum bytu, základ dňa,
keď sa začne jedlo míňať,
tak ho mama dopĺňa.
Raz sa stalo, že chladnička
zrazu chladiť prestala.
Tým nás doma, a hlavne mňa,
nepríjemne dostala.
No aj mamu: „Tú salámu
ani mačkám nedávaj.
Veď zapácha, mení farby
a je celá mazľavá!“
vraví mama. Servis volá.
Večer si chcem mlieko dať,
tomu nikdy neodolám.
Začnem si ho otvárať.
„Aj to mlieko isto skyslo“,
volá mama z kuchyne.
Stihol som to zistiť zmyslom.
Akým? Predsa nosom, nie?
Tak chcem vajce zobrať teda.
Volské oko. To ja nedám?
Žiadna veda.
To ja zvládnem veľmi hravo
ľavou rukou.
No tak dobre.
Aj tou pravou.
Klepnem vajce o vidličku,
závan zvláštny cítiť dáky.
Veď sme mali v škole nákyp,
nie fazuľu. Čo to teda?
Ten zápach sa prežiť nedá.
„Vajíčka sú zrejme plané“,
vraví mama.
Mám po pláne.
Volským očiam zbohom dávam.
To ja ďalšia blbá správa.
Beriem do rúk rožok suchý,
za salámkou, mliekom trúchlim.
Cez hrdlo sa ťažko derie
sústo suché.
Tak si beriem
aspoň pohár čistej vody?
Môže sa to k rožku hodiť?
To bol večer. Strašný. Hrozný.
Šiel som s prázdnym bruchom spať.
A čo treba vtedy robiť?
No nič.
Iba vydržať.
Na druhý deň pomoc prišla.
Spasiteľ náš! On je boss.
Verím mu a nádej dávam.
Opravár, náš pán – náš hosť.
Pol hodiny s čímsi klepkal.
No a potom to už šlo.
Robil to však za peniaze
a nie s dobrým úmyslom.
(Ale ani s tým zlým,
to si aspoň myslím.)
Čo tam po tom.
Ja sa teším,
že sa najem konečne,
že si môžem naliať mlieko
a dať niečo vaječné.
Aj dnes večer som blažene
chladničku si otvoril.
Nadžgal som sa do prasknutia.
Svätú pravdu hovorím.
Napísala: Jana Barillová

 

Späť