Prečo sú dôležité dĺžne?

PRÓZA pre deti           Autorka: Jana Barillová

poviedka

Ja,  Alex – prieskumník

   Bola jar. Vonku voňal  rozkvitnutý orgován a v tráve rástli žlté púpavy. Bolo fakt super.

   „Mamička?“ spozoroval som, ako vychádzala z kúpeľne a v ruke niesla kôš s veľkou kopou bielizne. Skoro všetko z nej bolo samozrejme moje. Veď som predsa nejaký zvedavec a dostanem sa na rôzne i tie najšpinavšie miesta. Tak, ako pravý prieskumník, však?

   No a práve teraz som si vymyslel jednu super vec, ktorá mi len pred chvíľou napadla.

    „Mami?“

    „Hm?“ nedbalo sa na mňa pozrela a začala vešať moje obľúbené modré tepláky.

   „Chcem sa ísť bicyklovať.“

   „Miláčik, Alexík, dnes nemám na to náladu. Nechce sa mi nikam ísť.“

   Mamke sa očividne nechcelo, ale keďže ja, ako najmladší člen rodiny, ju musím viesť k pohybu, aby nebola príliš dlho nuda, trval som na svojom. A okrem toho mamke trocha pohybu nezaškodí, veď v poslednej dobe akosi pribrala a to sa mi nepáčilo.

   „Mamííí, proooosííím, mamičkááá,“ skackal som okolo.

   „Nie, Alex. Keď príde ocko z práce, pôjdeš s ním.“

   „Ale ja chcem terááááz,“ vytlačil som nasilu slzu z oka.

   „No dobre. Ale len na chvíľu,“ nakoniec mamka súhlasila a prištipcovala moje vláčikové tričko, z ktorého asi nikto nevyperie otlačky žltej farby. Mám ich tam od vtedy, čo som sa oprel o čerstvo namaľovanú lavičku v parku.

   Inokedy mi obliekanie a obúvanie trvá dlho, ale teraz som to zvládol hádam najrýchlejšie, ako som vedel.

   Vonku bolo príjemne. Mamka kráčala krokom, ja som vedľa nej šliapal do pedálov bicykla, ktorý som dostal len nedávno od starej mamy a starého otca na narodeniny. No moje piate narodeniny! Som ja ale chlap! A aby som to dokázal, oprel som sa viac do pedálov.

   „Alex! Nechoď rýchlo!“

   Počul som to. Ale, ako inak by som mohol dokázať, že som silák a vytrvalec? Tak som „pedáloval“ ďalej. Po chodníku.

   Fúúúúúha. Som fakt dobrý! Mamka za mnou nestíha! Potešil som sa, keď som sa na chvíľu obzrel dozadu, ako som na tom.

   „Alex, stoj!“

   I teraz som počul. Ale je to super, som dobrý! Ba najlepší! Ako ocko. A čo keby som to skúsil ako dospelák? Ako ocko, keď sa rúti autom po ceste. To musí byť ale úžasný pocit. To musím vyskúšať! Idem! Využil som príležitosť, keď sa mi v zábradlí popri chodníku naskytol voľný priestor a zabočil som na vozovku.

   „Pre pána kráľa!!! Alex! Stoj! Stoooooj!“ ozaj, teraz už mamka  kričala. A rozbehla sa za mnou. Vôbec nevyzerala, že sa z toho teší.

   Tak teda dobre. Zastavím. Ale ako vedel i ujo šofér, že chcem zastaviť, to teda neviem? Iba som počul pišťanie bŕzd a keď som sa otočil, hľadel som do tváre nahnevaného uja šoféra, ktorý si niečo hundral popod nos. A bol pri mne tak blízko. I auto bolo blízko. Veď som sa ho mohol dotknúť prstami. Uf, ako presne som si to vymeral. Som ja ale šikovný!

   „Alex! To čo si mi urobil? Veď ťa skoro zrazilo auto!!!“ dobiehala ku mne mamka a riadne fučala. Ako parná lokomotíva. Veď teda brucho mala fakt ako vagón....

   Domov sme dorazili obaja unavení. Ja z bicykovania a mamka asi aj z toho, že pod jednou pazuchou niesla mňa a pod druhou moje „vozidlo“.

   „To bol ale super zážitok! Išiel som po ceste, tak ako jazdíš ty, oci,“ vykladal som mu o jazde po vozovke, keď ma prišiel pred spaním prikryť.  Mamka dnes neprišla ani do detskej izby. Ležala. Asi som jej spravil poriadny športový deň s tým behaním.

   „Vieš, Alex. Mamička pôjde možno do pôrodnice, lebo si jej dnes vyviedol poriadnu neplechu. A nahnal si nám obom strach. Už nikdy viac nesmieš sám vojsť na cestu. A najmä plnú áut. Jasné?“

   Naozaj. Celkom som zabudol. Tuším mi pred pár dňami mamka spomínala čosi o súrodencovi. Asi som na to zabudol. No, ale hlavne, že je všetko v poriadku. Spokojne som zaspal.

   Ale ono to až tak v poriadku nebolo. Mamka  sa necítila vôbec dobre. Pár dni ležala, všetko robil ocko, kým sa jej nepolepšilo.  A dokonca sa jej urobilo tak dobre, že vôbec ešte nemusela od nás odísť.

   „Mami? A ako sa dostane z tvojho bruška dieťatko  von?“ začalo ma zaujímať od toho dňa, ako som si začal uvedomovať skutočnosť, že moja mamka nie je tučná od prejedania sa sladkosťami, ale od toho, že má v brušku bábätko.

      „Noooo, tuto mi urobia lekári malý otvor a bábätko vyberú. Potom sa to zahojí a.....“

    „.....tak, ako sa to zahojilo, keď som sa narodil ja?“ poponáhľal som sa s odpoveďou a hľadal som na mamkinom odkrytom bruchu stopy po mojom narodení.

   „Áno, presne tak, ako si to povedal,“ zasmiala sa spokojne mamka.

   „Toooo bolooo čoooo?“ s úžasom som ostal prekvapený, keď sa pri sledovaní tých stôp na bruchu vydula veľká hrča, ktorá cestovala hore a dole.

   „Chi, chi, chi....“ smiala sa mamka, „to bol tvoj braček, zrejme jeho nôžky.“

   „Čo? A to tak kope?“ normálne som si teraz uvedomil, že sa teším na príchod brata. Brata? Ja by som chcel aj sestru. Veď dievčatá sú také kočky... No čo už. Aspoň sa budem mať s kým hrať.

   „Kedy sa už budem hrať s bračekom?“ bol som zo dňa na deň netrpezlivejší. A asi aj mamka, lebo bruško mala obrovské a aj ocko minule hovoril, že sa bábätko malo už narodiť.

    „Kedy, Alexík? To by som aj ja rada vedela. Ale vidíš, akosi sa mu nechce na svet.“

   Ale predsa. Na druhý deň v noci, keď som spal vo svojej mäkkej postieľke aj s partiou plyšových hračiek, prišla k nám stará mama, hneď po tom, ako jej ocko cez mobil vysvetľoval, že musí odviezť mamku do pôrodnice.

    Veľmi som sa tešil na bračeka. Už som mu vybral s mamkou a ockom meno. Bude sa volať Maximilián. Ale ja ho budem volať Maxo. Budeme sa hrať spolu futbal, alebo na vojakov. V detskej izbe mám dve pištole, jednu mu dám.

    „Ocko,“ postavil som sa po pár dňoch, čo sme boli sami, medzi dvere.

   „Prosím, Alex?“

   „Mne už mamka tak veľmi chýba. Veľmi,“ po líci sa mi skotúľala slza, ale rýchlo som si ju utrel.

   „Aj mne. Ale sme predsa nejakí chlapi a čosi vydržíme. A  už zajtra si môžeme ísť pre mamičku a Maxíka, OK?“

   „A môžem dať bračekovi tohto maca?“ ukázal som ockovi obľúbeného plyšáka, ktorého som celý čas držal za chrbtom.

   „No jasné! Určite sa poteší,“ zasmial sa a pohladil mi vlasy, keď som si k nemu sadol a spolu sme pozerali telku.

   Nastal veľký deň. Dospelí hovoria deň D. Neviem, prečo?

   Doma ocko robil od rána poriadny rámus. Vysával, umýval podlahy, riad,....

   Asi by som mal pomôcť, tak som sa opýtal: „Ja mám, oci, čo robiť?“ dotkol som sa vysávača, lebo ma zaujal najviac. Ako som ho zapol, odrazu „báááááác“! a bolo ticho. Veru som sa aj zľakol, čo sa stalo.

   „Ty radšej nerob nič! Pozri, vybil si v celom byte poistky. Počkaj, kým doperie práčka a zovrie voda v kanvici!“ hlasno hovoril, zdalo sa mi, že až kričal.

   Uf, dospelí vedia  byť občas nepríjemne nervózni. Hlavne, ak niečo robia. Toto som nikdy nevedel pochopiť.

     „Obliekaj sa, obúvaj, o chvíľu ideme!“ zahlásil okolo obeda ocko, keď sa byt leskol a mamka volala, že ide domov.

     Tak veľmi som sa už tešil na oboch, že som skoro zabudol na maca. Ocko mi musel stopnúť výťah, vrátiť sa na piate poschodie,  odomknúť byt, aby som mohol vybrať maca z postieľky. Položil som ho tam na skúšku, aby si pomaly zvykal, kým som si išiel umyť do kúpeľne zuby.

   Mamka vyzerala super. Brucho už nemala a smiala sa. V rukách držala deku a v ňom zabaleného bračeka. Teda Maxa.

   „Mamičkááá,“ rozbehol som sa jej oproti k vchodovým dverám, „veľmi si mi chýbala!“ hodil som sa jej okolo pása a ani som si nevšimol, že mi spadla na zem taška, ktorú som držal v ruke. Zdvihol som ju, vybral z nej maca.

   „Toto je pre Maxa,“ tlačil som ho bratovi do perinky, aby ho poriadne videl.

   Mamka plakala. Nechápem prečo? Veď som nič zlé neurobil.

   „Ľúbim vás obidvoch,“ naklonila sa ku mne a vtisla mi bozk na líce. Ach, ako mi to chýbalo. A vtedy som vedel, že je všetko v poriadku.

   Doma to bola hotová pohroma. Maxa každý obskakoval a ja, akoby som tam ani nebol.

   Až neskôr som pochopil, že sa s bratom hrať nedá.  Ten stále len spal, jedol, kakal, grckal, ....a celý deň dookola to isté. Občas som mu závidel, že je večer dlhšie hore ako ja. Bol som trocha sklamaný.

   Ale pochopil som aj to, že mať malého brata je úžasné. Najmä vtedy, keď mi mamka dovolila kočíkovať ho. Vtedy sa za mnou otáčali dievčatá a mne sa to páčilo.

  Čakám. Čakám na to, že Maxo vyrastie a budem sa s ním môcť už konečne hrať. Viem, že to bude  skoro, keď bude veľa jesť a spať. Tak teraz už „pssssst“, aby som ho náhodou nezobudil.

Napísala: Jana Barillová

Facebook Janka Barillová - Básne na prednes