Povesť o pastierovi

Kde bolo, tam bolo, dávno pradávno,

vraj to bolo v starom hrade Papradno,

žila deva krásna, pyšná, šantivá,

ľúbil ju, kto v jej oči sa zadíval.

Raz sa stalo, verte ľudia milení,

vravel pastier: "S princeznou sa ožením!"

Vraj tiež pozrel do jej očí náhodou.

Lúčil sa už s ovečkami, slobodou.

Deva o tom nemala ni potuchy,

predsa pastier opýtal sa mladuchy:

"Vezmeš si ma, krásna deva spanilá?

Odkedy som na teba sa podíval,

milujem ťa, za les, za svet, za hory.

A či pre mňa svoje srdce otvoríš?"

"Čože? Pastier? Ako si sa odvážil?!

Pravý rytier kvôli mne aj meč tasil,

pytačov som mala silných, bohatých,

nevybrala som žiadneho ale z nich.

Vari teba, chudobného, mám ja chcieť?

Do žalára zavrite ho, stráže, hneď!"

I tak bolo. Pastier žalár obýval,

sklamaný bol, na ovečky spomínal.

Chlap by nemal plakať, tak sa hovorí,

no pastiera slza smútku pokorí.

A jak mu tak po líci už letela,

zmenila sa na malého anjela.

"Neplač, pastier, spravím zázrak, to si píš!

S krásnou devou sa ty ozaj oženíš."

Princeznej sa prisnil anjel belasý

a takto jej v tom sne smelo prehlásil:

"Na svete len jeden hoden teba je,

čo ťa ozaj pravou láskou miluje.

V žalári je krásny junák zavretý,

len s ním budeš oazj šťastná naveky. "

Vzbudila sa deva ráno strápená,

utekala do žalára - podzemia.

"Milujem ťa, napriek tvojej chudobe,

vezmem si ťa v zdraví, šťastí, chorobe..."

Tak sa stalo. Sen sa udial do bodky.

Anjel splnil prianie chlapca - sirôtky.

Žili šťastne, vždy ich láska držala.

Tak spomína povesť hradu na skalách....