OČI STROMOV

23.01.2026 11:50
Oči stromov
Uprostred lesa je život tajný,
tajne tam žijú rodiny stromov.
Žije tam otec smrek i mama jedľa,
pre malý smrekovec je to tiež domov.
„Ako sa máme?“ pýta sa vrana,
keď sadne na smrek, na konár stromu.
„Môže byť,“ povie a strasie kvapky,
„prší od rána a hrmí k tomu.“
„Ja sa však teším, že máme vlahu,
veď je to náš chlieb, sme z neho živí,“
prehlási jedľa a strasie vodu,
ktorá jej jeden konárik kriví.
Každý deň majú nejaké témy,
o ktorých takto rozprávať vedia.
Keď ale vojde niekto do lesa,
vtedy je ticho. Nič nepovedia.
Raz prišiel človek. Les náhle stíchol.
Vytiahol pílu, dotkol sa stromu.
„Pomóc, to bolí,“ zaplakal smrečok,
slzy mu z rany vyhŕkli k tomu.
Odrazu oči každého stromu
upreli pohľad na smutnú skazu.
Pred chvíľou stál tu, bol krásny junák,
a za pár minút stratil sa zrazu.
Nastal žiaľ, smútok za členom lesa,
k rodine patril a už ho niet.
Ostal tu po ňom len pníček holý,
strom vzali kamsi cez šíri svet.
Keď pôjdeš lesom, pozri na stromy,
sú na nich oči, ktoré ťa vidia,
tie nechcú smútok a nechcú bolesť,
sami sú zdrojom ľudského bytia.
Jana Barillová

 

Späť