Medveď a človek v zime :: janbari-verse

Medveď v zime? Ten si žije.

Bez pohybu zníži príjem

potravy a tekutiny.

V brlohu má aj vzduch iný.

Oddychuje, sladko spí si,

obmedzuje pri tom kyslík.

Nie je ani trochu hladný,

vydrží to tak aj pár dní,

dokonca i mesiace.

Človek? Musí do práce,

v snehu sa po ceste brodí,

šmýka sa a ťažko chodí.

Je mu zima, večer v tme je,

vetrovka ho sotva hreje.

Keď je vonku mínus dvadsať,

jeho čaká zas len práca.

Kým očistí cesty, dvory,

potom pár dní leží chorý.

Ráno z domu potme ide.

Večer potme domov príde.

Rozmýšľam tak: „Načo zhon?

Nemusím ísť aj ja von!

Premením na brloh dom

a stanem sa medveďom!

Budem len pri telke ležať.

Nech teplota vonku svieža

trápi iných ľudí v meste.

Nechcem šmýkať sa po ceste.

Chladnička so zásobami

potraviny chutné dá mi.

Oddýchnem si, veľa pospím,

spevnejú mi pri tom kosti.“

Tento spásny nápad v hlave

spochybním však pri predstave:

„Korčule a bežky zbohom?“

Zakončím to jasne, stroho:

„Zimné športy rada mám,

tie ja len tak nenechám.

Medveď môže ďalej spať,

a ja idem bežkovať.“

Jana Barillová

Medveď a človek v zime