KAMEŇ S MENOM HOROLEZCA

Bol október. Ešte teplý.

V Tatrách bolo mnoho ľudí,

po večeroch pri ohniskách

nevedel sa nikto nudiť.

A v pahrebe pri uhlíkoch

spomienky sa vytvárali,

každému tak bolo dobre.

Vtedy sa aj čas spomalil.

Bol október. Nad krajinou

stmievalo sa. Hustla hmla.

A vrcholy v temnom plášti

kryli smutné tajomstvá.

Aj ten Gerlach smutne hľadel,

na svet zhora pozeral.

To tajomný ľudský osud

skrýval v svojich medzerách.

Zahmlilo sa nad krajinou.

Aj Boh cítil ten jej chlad.

Ľadový dych silných vetrov

hovoril však: „Máš ich rád!“

A tak musel za nimi ísť.

Za útesmi z kameňa.

Netušil, že na zbraň mocnú

sa práve tam premenia.

Zosunul sa kameň z kraja,

tisíc metrov padal snáď.

Nevedeli jeho telo

dlhé roky vypátrať.

Prečo išiel v ten deň hore?

Lebo hory miloval?

Prečo umrel takou smrťou?

Len Pán Boh ho pochoval.

Pre neho to bola ale

smrť krásna a nevinná.

Dnes len kameň s jeho menom

na tento deň spomína.

Napísala: Jana Barillová