HRUŠKA

HRUŠKA

Na strome si hruška visí,

ostala tam posledná.

Všetky hrušky dávno spadli,

obili si kolená.

Visí, visí, zhora hľadí

na prírodu okolo:

„Dávno mi tak na tom strome

takto smutno nebolo.

Aj listy už opadali,

boli všetky od krásy.

Môj strom žiaril krásnou farbou,

s tým môžem len súhlasiť,“

pre seba si hruška šepká,

na konári hojdá sa.

Ostala tam už len ona

ako taká okrasa.

Po záhrade dedko ide,

hrabe lístie spod stromu.

Pozrie hore: „Čo to vidím?

Ty nepatríš nikomu?“

Z drevárne si rebrík vezme,

pod konár ho postaví.

„No poď ku mne, hruška pekná,

večer si ťa odšťavím.“

Počula to hruška: „Čože?

To mám skončiť v žalúdku?

Neostanem ja tu ďalej

ani jednu minútku!“

Mykla sebou, silno trhla,

a už leží na zemi.

Počas letu mala pocit

taký zvláštny – blažený.

Udrela si svoje telo:

„To som v pláne nemala!“

A tak ležať na tej zemi

pekne krásne ostala.

„Ojój, hruška! Čo to robíš?“

Dedko hľadí pod seba.

„Už ťa nechcem, už mi takú

hnilú hrušku netreba.“

Ostala tam hruška ležať.

Prešla ju aj radosť, smiech.

Do rána ju na záhrade

prikryl celú prvý sneh.

Autorka básne Jana Barillová