Dovoľte, aby som Vám predstavila moju tretiu knihu

Z domčeka pri lese, ktorá vyšla v lete 2017.

Je plná básní, ktoré sú vhodné na recitáciu v školách a škôlkach. 

Kniha je v tvrdej väzbe, plne farebná, má 75 strán.

Záujem píšte na email janbari@azet.sk.

Pekné čítanie praje JANA BARILLOVÁ.

VČIELKA EMKA

 

Včielka Emka ráno vstala

a takto si bzukotala:

„Jar je, sláva! Idem vonku.

Sadnem na kvet, ohnem stonku.“

 

Roztvorí si krídla. Letí.

Dýcha vôňu lúčnych kvetín

a už sadá na púpavu,

čo vyčnieva ponad trávu.

 

Letí vôkol čmeliak Jurko:

„Odleť preč pred jarnou búrkou!

Už je tam, nad svahom strmým.

Počuješ? Veď už aj hrmí!“

 

Náhlivo jej Jurko povie

a hneď hľadá dáke krovie,

kde sa môže ukryť iste.

Chce mať krídla suché, čisté.

 

Emka iba mávne rukou,

ďalej šantí nad tou lúkou.

Keď odrazu rany riadne!

Na krídla je čosi padne.

 

Jedna, druhá, tretia,...piata,

nestíha ich Emka rátať.

Ako hrachy kvapky veľké

ubližujú malej včielke.

 

Spadne na zem mokrá celá,

toto je na Emku veľa.

S plačom hľadá útočisko,

zrazu zazrie úkryt blízko.

 

Horko, ťažko k pníku príde,

leje sa jej voda z krídel,

skleslá vojde do dutiny,

kde je sucho, i vzduch iný.

 

Tam skrčená sedí ticho.

Jarná búrka prešla rýchlo,

a kým vyšlo slnko veľké,

vyschli krídla malej včielke.

 

Už je v Emke opäť sila:

„Niečo sa však naučila -

búrka, ktorá občas tu je,

o živote rozhoduje.

 

Kto sa pred ňou neskryje,

silný dážď ho ubije.

Búrka, tá však potrebná je,

keď ovlaží lúky, háje.“

 

Keď počuje Emka hromy,

hľadá kríky, hľadá stromy,

kde sa môže ľahko skryť.

Veď mohla aj neprežiť.....

 
Jana Barillová (autorka všetkých básní na tomto webe)

Ja alebo nikto

Našla mačka malú myšku,
mačatám ju nesie v pysku.
Myš sa hádže, trhá, myká,
nevedie to ale nikam.

"Pusť ma, prosím, mačka milá,
doma moje deti kvília.
Mám ja malé myšuliatka,
veď im bude chýbať matka!"

Zľutovala sa tá mačka,
žiť bez mamky, nie je hračka.
Myšku z pysku vypustila,
a tak sa s ňou rozlúčila:

"Choď myšička, k deťom skrátka,
buď im dobrá myšia matka."
Beží domov myška rezko,
deťom cestou hľadá mäsko.

Veľmi hladné isto budú,
aj jej cvrčky v brušku hudú!
Cestou nájde v tráve muchu.
"Mám večeru! Super! Juchú!"

Muška slzy utiera si:
"Skončili mi zlaté časy?
Prosím, myška, nechytaj ma.
Ja som predsa mušia mama.

Doma krkov hladných dvadsať,
na mne stojí všetka práca."
"A čože ja z toho mám?
Čo ja hladným deťom dám?"

Neľútostne schytí mušku,
večer už je myškám v brušku.
Zabudla už myška milá,
čo jej mačka urobila.

Že jej život darovala,
nad deťmi sa zľutovala.
Ľudia, tí sú takí istí.
Keď dokážu krízu zistiť,

zabudnú na svedomie...
Všetko mne a iným nie!!!!

 

Povesť o pastierovi 

Kde bolo, tam bolo, dávno pradávno,

 vraj to bolo v starom hrade Papradno,

 

žila deva krásna, pyšná, šantivá,

ľúbil ju, kto v jej oči sa zadíval.

 

Raz sa stalo, verte ľudia milení,

vravel pastier: "S princeznou sa ožením!"

 

Vraj tiež pozrel do jej očí náhodou.

Lúčil sa už s ovečkami, slobodou.

 

Deva o tom nemala ni potuchy,

predsa pastier opýtal sa mladuchy:

 

"Vezmeš si ma, krásna deva spanilá?

Odkedy som na teba sa podíval,

 

milujem ťa, za les, za svet, za hory.

A či pre mňa svoje srdce otvoríš?"

 

"Čože? Pastier? Ako si sa odvážil?!

Pravý rytier kvôli mne aj meč tasil,

 

pytačov som mala silných, bohatých,

nevybrala som žiadneho ale z nich.

 

Vari teba, chudobného, mám ja chcieť?

Do žalára zavrite ho, stráže, hneď!"

 

I tak bolo. Pastier žalár obýval,

sklamaný bol, na ovečky spomínal.

 

Chlap by nemal plakať, tak sa hovorí,

no pastiera slza smútku pokorí.

 

A jak mu tak po líci už letela,

zmenila sa na malého anjela.

 

"Neplač, pastier, spravím zázrak, to si píš!

S krásnou devou sa ty ozaj oženíš."

 

Princeznej sa prisnil anjel belasý

a takto jej v tom sne smelo prehlásil:

 

"Na svete len jeden hoden teba je,

čo ťa ozaj pravou láskou miluje.

 

V žalári je krásny junák zavretý,

len s ním budeš oazj šťastná naveky. "

 

Vzbudila sa deva ráno strápená,

utekala do žalára - podzemia.

 

"Milujem ťa, napriek tvojej chudobe,

vezmem si ťa v zdraví, šťastí, chorobe..."

 

Tak sa stalo. Sen sa udial do bodky.

Anjel splnil prianie chlapca - sirôtky.

 

Žili šťastne, vždy ich láska držala.

Tak spomína povesť hradu na skalách....

 

Koho bude veverička?


Veverička Zuzana
vyskočila za rána
na strom - smrečok vysoký.
Hľadela si na boky,

na chvost, labky, kožúšok.
"Páčiš sa mi, na kúsok
reči by si neprišla?
ozýva sa zdola hlas

vĺčka Tĺčka - huncúta.
"Akým plánom upútaš?
Vari potom si ma zješ?
Neprídem ja, dobre vieš!"

Odišiel vlk. Po chvíli
ďalší hlások premilý
ozýva sa spod stromu:
"Buď mi žienkou a k tomu,

budeš variť, budeš prať,
chcem sa s tebou dobre mať...",
odvážne sú reči maca.
"Keď ti chýba moja práca,

choď si inam po ženu.
zo všadiaľ ťa vyženú!"
mávne naňho Zuzana,
maca ihneď odháňa.

Zrazu slečne červeň v lícach
objaví sa. "Parádnica,
a za mňa by nešla si?
Páčiš sa mi. Od krásy

ligoce sa celý strom.
Postavím nám v pníku dom,
budeme mať bábätká.
Na zemi raj. A všetká

láska moja tvoja je.
Vezmeš si ma? Áno? Nie?"
Zuzka pozrie na pytača.
Jeho reči sa jej páčia,

rodinku, že plánuje.
Toto správny ženích je!
Veveričiak Samuel
v správnu chvíľu vôkol šiel.

Jana Barillová vydala doposiaľ tieto knihy:

Studnička múdrej vrany

Pod trnkovým kríkom

Z domčeka pri lese

Všetky  básne na tomto webe som písala ja - Jana Barillová

Prípadné ich použitie mi dajte, prosím, vedieť na janbari@azet.sk .

Ďakujem, že neporušujete autorské práva :-)

 

DESIATA

Jožko Novák, žiačik malý,

raz si v škole nerozbalil

svoju chutnú desiatu.

Tak ju riadne odstatú

 

po dvoch týždňoch našiel v taške.

Začali mu chvíle ťažké.

Prišla na to jeho mamka:

„Proti tvojim rôznym známkam

 

 

niekedy už sily nemám.

No nájsť v taške krajec chleba,

čo je celý zelený,

to je prečin strelený.“

 

Jej monológ dlho trval:

„Toto nie je ale prvá

nezjedená desiata.

Na prstoch ich porátať

 

neviem všetky za tie roky.

Nedostaneš ďalšiu, pokým

si ty v hlave uvedomíš,

čo zlé týmto ľudstvu robíš.

 

V Afrike sú deti hladné,

ich rodičia z toho na dne.

Ty máš všetko, čo len chceš.

Staraj sa, čo od dnes zješ!“

 

Jožo na to chvíľu myslel,

ba strúhal aj tváre kyslé.

No keď mama odišla,

hneď nad iným premýšľal.

 

Večer telka baví Joža.

Film o deťoch – kosť a koža

zaujme ho od začiatku.

Vidí dieťa, jeho matku,

 

ako žijú bez potravín.

Na druhý deň Jožo vraví:

„Mamka moja, máš ty pravdu.

Chlieb mi dávaš nie pre srandu,

 

ale aby som bol zdravý.

To je zmysel jedla pravý.“

Usmeje sa naňho mama,

vie jej syn nezaklamal.

 

„Pochopil ma, moje reči,“

v duchu sa dnes mama teší.

A naozaj, od dňa toho

zelený chlieb dostal zbohom.

 

Uvedomiť si nám treba,

že je ťažké žiť bez chleba,

bez vody i bez potravín.

Buďme vďační, že sme zdraví.

 
Jana Barillová (autorka všetkých básní na tomto webe)

KEĎ SA RÁNO BUDIA DETI

Keď sa ráno budia deti,

vtedy zistíš, že čas letí.

Ešte včera batoľatá,

neprespané noci rátam,

 

keď v postieľke uplakané

stáli v noci. A mne mame

pýtali sa do náručia.

A nesmela muška bzučať,

 

lebo by ich pobudila.

Spomínam si, aký príval

šťastia sme vždy prežívali,

pokým deti sladko spali.

 

Keď sa ráno deti budia,

vtedy zistíš, čo sa udiať

stihlo za tie rýchle roky.

Kým sú s nami malí, pokým

 

nevyletia z nášho hniezda.

Čas tak letí, sa to nezdá,

no na deťoch rýchlo zbadám,

že už nie som taká mladá.

 

Mám však svoje drahokamy,

to je láska každej mamy.

Hľadím na pár krásnych kvetín,

to sa budia moje deti.

 

Moje ruky nepostoja

 

Ja už nie som dieťa malé mojich  rodičov.

Chcem ísť niekam neustále, nežiť o ničom.

 

Už mám na to ukázať sa, čo mám na pláne.

Robiť čo chcem, čo ma baví, čo mi pristane.

 

Včera som bol, lebo som chcel, technik notbuku.

Dnes som šantil na bicykli, spadol na ruku.

 

Teraz snívam, čo ma čaká, čo chcem vyrábať.

Budem  sa hrať na vojaka, ako stráž chcem stáť.

 

Ale to je trochu nuda, ruky nestoja.

Potrebujú niečo chytať, tie sa neboja.

 

Zajtra pôjdem píliť stromy, ako otec môj,

Je to ťažké? Vyskúšam to, a to stoj čo stoj.

 

Každý večer, keď si líham, snívam o práci,

čo ma bude dlho baviť, sa mi zapáči.

 

Mama na mňa denne volá: „Prestaň snívať už!

Ber si knihy, uč sa, driluj. Len tak budeš muž!“

 

Neviem, či jej veriť môžem, hoci by som mal.

Keď mňa radšej baví iné, notbuk, volejbal,

 

stále hrať sa na technika, šprtať s káblami,

a nie hľadieť do nudných strán pchať sa pojmami.

 

 

Na druhý deň päťka svieti  v knižke pre žiaka.

Mama na mňa prísne hľadí: „Si  to odflákal!“

 

Takto veru nedosiahneš, čo v živote chceš,

s prázdnou hlavou, syn môj milý, chlapom nebudeš!“

 

Asi pravdu mama vraví, knihu otváram.

Kým si päťku neopravím, som na to len sám.

 

No a večer, keď zaspávam, opäť snívam sen.

Keď opravím všetky známky, robiť niečo chcem....

MOBIL

Pokazil sa starý mobil.
„Čo ja budem teraz robiť?
Ako sa ja – no smola –
teraz ľudom dovolám?“
 
húta Jožko Pletko malý,
nad vecami, čo sa stali.
Obracia ten telefón,
čo nevydá ani tón.
 
Opravár len rukou mávne:
„Opraviť ho? To je márne!
Ten už, milý Jožinko,
dávno nie je novinkou.
 
Kúp si radšej niečo nové,
moderné a pohotové,
čo ti bude fungovať.“
„A ten starý? Kam ho dať?“
 
pýta sa so smútkom v oku,
Jožko Petko trochu v šoku.
„Ten starý daj do zberu,
vedia, čo s tým. Tak veru.“
 
A Jožko dnes rezko kráča,
nový mobil v ruke stláča.
A už volá Evičke,
Zuzke, Majke, Táničke.
 
Bez mobilov sme dnes v keli.
Kedysi však nevedeli,
čo je mobil, čo je telka.
Ale zato, pravda veľká,
 
ľudia sa viac stretávali,
pred očami známych mali.
Žilo sa im veselšie.
To dnes chýba. Pravda? Nie?