Zamilovaná lienka

01.02.2012 18:18

Vybrala sa mladá lienka
vonku. Len tak v podkolienkach
vyletela na púpavu.
Hľadela na lúku, trávu

a čakala na ženícha.
"Joj, jak ťažko sa mi dýcha",
zastonala smutne, clivo.
V hlave sa jej zatočilo,

nožičky sa podlomili,
v bujnú zeleň ju zvalili.
Leží bledá lienka nemo,
keď tu čosi pohne zemou

a plazí sa k slečne lienke.
Je to dlhé, bez nôh, tenké,
čudné zvuky to vydáva.
No, nie je to žiadna sláva.

"Ja sssom prosssím had. Sssssom Stela.
Ssssom užovka a viem veľa
užitočných vedomosssstí."
Lezie k lienke. Až do kostí

prejde pritom lienku strach:
"Bojím sa ťa! Na perách
mám len slovko "neublíž mi"......"
"Neboj lienka, len sa umy

v rannej rose sedmokrásky.
Len tá lieči z bôľov lásky.
Viem ja dobre, čo ťa trápi...
ten tvoj ženích. Ach, ty chlapi!"

dáva Stela dobré rady.
"A vyzleč sa z tej parády,
čo ti iba dýchať bráni.
Ver, len voľnosť ťa zachráni."

"Ďakujem ti, kamarátka",
vraví lienka, keď si hladká
svoje sukne povolené.
"Už je dobre?" sponad zeme

uistí sa Stela iba.
No a potom už len hybáj!,
zasyčí a hneď je v diere.
Bolo to len o dôvere.

Hoci strašne vyzerala,
lienke múdru radu dala.
Netreba sa hadov báť.
Tí vedia aj pomáhať....

 

Späť