Kráľovstvo kociek

Kociek oni kopu mali,
z kociek všetko vystavali:

Z kociek izba každá bola,
z kociek boli nôžky stola,

skrine, ba aj stoličky
pre veľkých i maličkých.

Z kociek boli v domoch stierky,
v školách pani učiteľky,

a aj pani riaditeľka
bola jedna kocka veľká.

Z kociek všetky autá mali,
kockato tak cestovali.

Kocky boli ako tráva,
z kociek bolo telo, hlava,

ruky, nohy všetkých ľudí.
S kockami sa preto nudiť

nikdy nikdy nemuseli.
Každý deň bol proste skvelý.

No raz sa však čosi stalo,
čo zmenilo život kráľov.

Návšteva tu zrazu bola,
plazila sa vôkol stola,

a malými päsťami
zatočila s kockami.

Čo schytila, rozmlátila,
ani stavba neprežila.

Keď to zočil kráľ a sestra,
čo stavali podľa predstáv

bolo všetko navždy v keli.
Od úžasu nevedeli

ani slovo povedať.
„Nemalo sa toto stať,“

vraví sestra a už fňuká.
Keď kráľ vidí taký úkaz,

berie kocky, mesto stavia.
Kým to všetko neopravia,

je aj polnoc, spať už musia.
Už viac nikdy nedopustia,

aby mesto niekto zničil,
z akýchkoľvek možných príčin.

Na druhý deň ktosi volá:
„Janka, Ferko, príde Nora,

vaša malá sesternička!
Preveďte ju po izbičkách!“

hlási mama z kuchyne,
varí kráľom povinne.

„Juj, pre pána, je tu znova,
ničiteľka kociek Nora!

Zatvárajme rýchlo izby,
aby stavby nepomizli,“

vraví Janka, sestra Fera,
a hneď letí s kľúčom k dverám.

Zachránili svoje diela,
a nálada opäť skvelá

v kráľovstve u kráľov býva.
S fantáziou môžu hýbať

svojim svetom kociek milým.
A tak ďalej šťastne žili.